Zanechavší svojich bratov metru a ich nastávajúcemu mornárskemu osudu cestou na Krétu, vybral som sa ku stanici vlakov, ktorá je v trojmiliónových Aténach veľká asi ako u nás v Devínskej Novej Vsi. Cestou som zakúpil dve pollitrovky retziny a až do tejto chvíle sa mi ich podarilo zachovať.
Na stanici som presedel asi štyri hodinky vedľa mladého dredlokáča s walkmanom a prepiercingovanou spodnou perou. Ukazovali sme si navzájom, že nechceme cigarety, pretože máme každý svoje a takto sme spolu konšpiratívne pofajčievali a pretekali sa, kto odstrelí vajgel ďalej.
Potom prišiel vlak a bol celý lehátkový. Tak som ho nechal odísť a počkal si na ďalší asi 40 minút.
Tam panovala mierumilovná balkánska ulepená a v ušiach zaliehajúca mela a ani som nevedel ako som bol vyhodený zo svojho úspešne uloveného miesta na chodbičku, kde som nadával von oknom do neuveritľne sviežeho vzduchu. Rodinke v kupéčku sa to však po dosť krátkej chvíli rozležalo a pozvali ma naspäť a tlačili sa na mňa a ženy, muži, deti, starci a babky mi svorne revali do ucha až pokým neuľahli. Pritom mi cez otvorené okno turbovali už spomenutý svieži vzduch za spotený krk s takou intenzitou, že tento mi celkom zdrevenel a tak som bez prístupu informácií z miechy prehalucinoval noc.

Až ráno ma zobudili známe jačivé balkánske konverzacné šarády. Všetci v mojom kupé a aj všade okolo vo vlaku si robili hnusné ranné frapéčko v plastikových šejkroch, ktoré po použití bez váhania vyhadzovali cez okná…

Vlak meškal akurát tak, ze v Tesalonikách som nemusel vôbec čakať. Váhal som medzi pornografickým magacínom a krabičou ovocného soku a zvíťazili vitamíny.

Tak som prestúpil v smere Sofia a nainštaloval sa pravdaže do nesprávneho vagóna, odkiaľ ma príjemný fúzatý sprievodca navigoval do toho, ktorý išiel mojím smerom. (Údajne az do Bukurešti. To som teda zvedavý…)
Vybral som si kupéčko, v ktorom spala mladá mamička s dcérou skoro v jej veku, ako sa neskôr ukázalo, z Moldavska. Keď som si tam sadol, tak som sa dlhú dobu vážne obával, že mi bude stáť vták až do Bukurešti, ale nakoniec som sa obránil pred hriešnymi myšlienkami bohumilým zapisovaním svojej cesty. Ale teraz som sa dostal až po moment, v ktorom sa práve nachádzam, takže neviem.

Prešiel som už Gréckou pasovou kontrolou. Teraz si bulharský colník odniesol v igelitke pasy celého vlaku a čakáme.
Moldavský pas je bledomodrý. Mladšia dievčinka vystriekala von z okna a na sedadlá v kupéčku obsah svojich dvoch vodných pištolí v tvare prehistorických živočíchov. Hovoria takou unavenou ruštinou (moldavčinou).
Pas vrátený. Vlak sa podľa predpokladu pohol opačným smerom než som čakal a to už po niekoľký krát, takže sa veziem a kam, to neviem…
Ubieha to nejak pomaly. Teraz tu sedia nejakí bulharskí intelektuáli a rozumiem len, že: „Bla-bla plexusnexus bla-bla-bukofsky blamarkíz de sád…" A chlapík má tričko Christian Death. Začínam byť hladný.
Proviant je v tejto chvíli stodrachmová minibutelka pramennej vody, dve utešené pollitrovky retziny a jedna tatranka. (Košer buchtičky od mutty, kde ste?)
Každú chvíľu by sme mali doraziť do Sofie a vyzerá to, že aj ďalších cca 14 hodín strávim na tomto sedadle, ale predsalen aspoň cítim, ako sa blížim domov.
Dúfam, že si to Miloško a Jurfi a Zuza na tej lodi patrične užili, hajzli, a že sa už šťastlivo rochnia na pláži.

Tak šťastne (zatiaľ) v Sofii. Masívny útok vekslákov vedených našim známym debilom spred dvoch týždňov odrazený a báza ochránená.
Posledných mnoho hodín mi v hlave žiari vízia Bukurešti, ako keby to bolo mesto svetovej spásy.
Práve začali posúvať náš vagón. Dúfam, že ho pripoja k dobrému vlaku. (Naspäť ni krok.)
Dodatok k vekslákom: Tentokrát som debila naťahoval ja. Ukazoval som mu 500 drachiem a že nech mi ich vymení za doláre. Dohandrkoval som to až na 1$ a potom som ho od seba oddelil posuvnými dverami od kupé. Nasraný odišiel opruzovať Čechov do vedľajšieho kupé.

Stáť na vedľajšej kolaji ma už nebaví. Vagón okrem mňa a posádky môjho kupé obsahuje ešte neurčité množstvo drsňáckych xichtov, ktorí neustále chodia hore-dole a už sa so mnou bavili skoro všetci. Jeden si tu dokonca ostrihal nechty na dlážku. Potom je tu v jednom kupé zamknutá hysterická česká (podľa zvuku moravská) family, ktorá má jačivé extempore už dávno za sebou a teraz sa potichu barikáduje. Mám pocit, že sa nechali ojebať vekslákmi…
Pred chvíľou boli u nás v kupé skoro všetci rumunskí drsňáci a spolu s nimi super krásna dievčinka v príšerne nad pupok krátkom tričku, ktorá mala prízvuk a dikciu tak prudko sexy, že by obchádzali mrákoty aj dedkov zo starobinca.
Ale už sú všetci zasa preč a robia chaos niekde inde. Vlak bude podľa mojich výpočtov stáť ešte hodinu a štyridsať drobných. Keď sa pohybuje, tak to ešte ide, ale kysnúť takto v jednom bode je fakt naprd.

Už nebudem zaznamenávať, že sem furt všetci prídu, točia tými guličkami (jeden má hracie kocky, čo je dosť divný ruženec) a zas odídu a tak prišla znova aj krasotinka a voňala mi pekne do nosa. Skoro ma porazilo.

Tieto veci už ale počas tejto cesty nezaznamenávam.

Konečne sme vyrazili k vytúženej Bukurešti. Vedľa mňa teraz sedí potetovaný mladý Sáša a opravuje si koženú súčasť svojej výstroje, čo si odmontoval z opasku.

Hypoglykémia ma zneobjektívni, takže budem odteraz asi dosť ufrflaný.

Noc o niečo menej halucinačná, možno približujúcou sa civilizáciou, možno otrlosťou a to až kým do káčka nevtrhla krpatá ukecaná krava. Stará praženica má všetko ako okomentovať. Hlavne že mám v pase výstupné bulharské razítko.

Typický pohraničný bulharsko-rumunský kšeftársky chaos.

Rumunská strana hraníc. V znamení davaj pasporta sa hneď vyprázdnilo. Len tú starú piču, čo mi zasadla miesto nevyhodili. (Tak ju asi čaká niečo horšie.) Nikdy by ma nenapadlo, že so slovenským pasom budem najväčší frajer vo vlaku.
Aby bola sranda, tak som na výzvu, aby som ukázal, čo mám v ruksaku, ukázal jednu polu retziny a zreteľne povedal grékia.

Nudné medzidelirantné podriemkávanie.

Hera-hey! Už som znova v Bukurešti. Sedím v parku pred stanicou a som rád, že ma nič nezrazilo prechádzavšieho cez cestu. Teraz si dám horalku od veľvyslanca.

Pobili sa tu psi.

Mal som najlepší keksík zo všetkých bušonderov, ale oni zas mali pivo, takže to bola fair play hra.
Vlak mi ide asi o 16.30-40 a ešte neviem, či si kúpim miestenku (a za čo).
Skoro sa čudujem, že čas ubieha, ale už za hodinku príde ten vlak, čo naňho chcem ísť. Stretol som znovu svoje spolucestujúce z posledného presunu. Moc dobrý žobrák by zo mňa nebol, lebo som od nich síce zobral banán, ale prachy som odmietol, akože som zvyknutý dva dni nič nejesť. (Inak hlad ani nemám.)
Bukurešťské nádražie sa za posledných pár hodín nijak zvlášť nezmenilo. Vypelichaní psi, folkloristickí postávači a starší chalani berú menším pytlíky s téčkom. Tak som vo vlaku, ktorý sa pohybuje smerom k Budapešti. Olé!

Bol tu sprievodca a do Budapešti mi treba miestenku, ktorá stojí u neho 39000 lei. Ha ha. Tak som si dal aspoň banán. Zatiaľ ma nechal a ukázal mi, že ešte príde. Možno si išiel len pre translátora.

V meste Sinaia majú peknú stanicu. Už sa nejakú tú hodinu veziem. Domov sa trošku približuje. Aspoň, že tento vlak ide fakt rýchlo. Aspoň oproti ostatným. Tu je všade vlhký chladný vzduch ako po daždi a korytá riek sú ako po potope. Idem tu cez nádherné hory, z ktorých sa usilovne parí. Doma sa treba pozrieť na mapu. Pre lepšiu identifikáciu: práve sme prešli cez Bustemi.
Tučný ujo práve prerušil dvojhodinový monológ v liatej rumunčine k druhému tučnému ujovi a ako sa vracal, tak už od dverí plynule nadviazal.
Nový konduktor je zlý…

Na dlhú dobu sa odmlčavší, škvaril som sa vo vlastnej šťave. Teraz po prekročení obidvoch hraníc, minuvší zastávku Békeščaba, tuším blízkosť vysnívaného Budapešťu. Môžu byť tak tri ráno, takže pri troche štastia to stihnem domov na raňajky. Hou hej ruk šuk rukas tudas bom hej barman, jednoho olihňa…

Dúfam, že Palo, Riči a Uhlík sú pripravení na večer plný napínavých dobrodružstiev a fatamorgán.
Dúfam, že Miloško pod vplyvom retziny nezabudne dôkladne spoznámkovať pobyt na výlete od chvíle, keď som ich opustil. Už som od nich tak ďaleko. Kruciš.
Raňajky !!!

Ťažko tomu možno uveriť, ale sedím na stanici v Budapešti. Inštinkt poľujúceho kojota ma neomylne prebudil asi pät minút pred stanicou, na ktorej vlak stojí ešte doteraz.
Posledný krát som si odpil z hnusnej chlórovanej vody nabratej v Bukurešti a odhodil ju akože už som doma, ale pri pohľade na maďarsky písané cedule s informáciami ma predchla neblahá predtucha.

Tak som si pospal v Budapešti a vyzerá to, že som zatiaľ nič nepresral, ale že to len mešká. Hlavne dúfam, že si tu nebudem musieť nájsť ženu, mať dieťa a naučiť sa reč, aby som sa dostal domov.

Už som vo vlaku v smere Rajka a už dokonca v správnom wagéne. Je to český vagón a druhá trieda tu vyzerá ako prvá, takže prvá vyzerá rovnako a líši sa len číslom… blbosť, čo?
Babka, čo je so mnou v kupé mi na otázku, či nasledujúca zastávka nebude náhodou vytúžená Rajka, povedala: „Yó, Ráyka, yó," z čoho vyplýva yohohó áj em hír kurvač…
Teta blafovala. Po výpočte staníc sa ukázalo, že ešte teda dve stanice. Aj tak by som jej na prvý krát neveril. Ale teraz už je slnko vysoko a ja som zvoľný uveriť všeličomu.
Rozmýšľam dokonca nad tým, že takto si všetko zapisovať je vlastne fajn a určite to neuškodí ako pravo- a krasopisné cvičenie. Ha ha. A aj tak to nikto nebude čítať, takže to neuškodí.
Len mám problém, že ak by som aj začal s takým normálym denníkom, tak by som ho musel všade so sebou nosiť a ja predsa nemám žiadne tak veľké vrecko. A do malého zošitka sa mi sliepnať nechce. Ináč sa mi fakt zhoršil zrak. Aj v Bukurešti na stanici som žmúril tesne pod tou tabuľou, čo sú na nej odchody a príchody, v prvom slede medzi poloslepými rumunskými dedkami a babkami.
Aj nápady si budem môcť zapisovať.
A aj fotoaparát budem nosiť a potom si akože budem môcť zapísať, čo som akože odfotil a ešte budem menej fajčiť, piť a nadávať a viac poslúchať mamu, deda a Longauera.
A za to si prosím dobrú ženu a múdre deti, čo každého prebijú.
Brďo. Som rád, že som tak ďaleko od toho balkánu, u nás, na tom druhom balkánskom fronte… Ale zas ležať s kamošmi na pláži, prípadne zachranovať si holý život vo vodnom parku na tej Krevéte a t.ď.
Bol tu posledný raz konduktor a moc pekne sa na mňa usmieval, aj zuby vyceril, aj hlavou pokrútil. Dúfam, že to bola už posledná fínska stanica pred výstupom.
A ešte je mi ľúto za neobmedzeným prísunom retziny a za krevetami, čo mi boli dopriate len raz, zato výdatne.
A určite musím si musím upiecť kukuricu na uhlíkoch, ako to robia v Grékiji a videl som aj z vlaku, ako si to robil jeden pastier.

Rajka !!!